Autor: P. Juraj Vittek | Archidioecesis Bratislaviensis
Datum napsání:
09.12.2021
Advent ako umenie čakať
"Adventus" znamená „príchod“. Adventné obdobie zdôrazňuje jeden z hlavných aspektov kresťanského života, ktorým je čakanie na Pánov príchod. V liturgii omše po Otčenáši nehovoríme Amen ako zvyčajne, pretože po Pánovej modlitbe sa vsúva takzvaný embolizmus, teda vsuvku: „Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista (adventum Salvatoris nostri Jesu Christi)."Každý rok sa musíme obnovovať v tomto očakávaní. Niektoré tradicionalistické prúdy veľmi zdôrazňujú pôst a pokánie tohto obdobia. Adventný čas tento rozmer síce obsahuje - vyjadruje ho výrazom "bdenie", čo znamená umŕtvenie vášní a pôžitkov, ktoré uspávajú ducha - ale II. vatikánsky koncil opäť zdôraznil, že napriek kajúcnemu charakteru sa Advent odlišuje od pôstneho obdobia jeho radostnou povahou. Dnešná liturgia Slova túto radosť veľmi zdôrazňuje. Najmä v Žalme sme sa modlili: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: * „Pôjdeme do domu Pánovho.““ „Radosť nemožno žiť rovnakým spôsobom vo všetkých etapách a okolnostiach života, pretože tieto okolnosti niekedy bývajú veľmi zložité. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná - aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní. Ľudia sú náchylní na smútok pre veľké ťažkosti, ktorým musia čeliť, ale kúsok po kúsku musíme dať priestor radosti z viery - ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení: „Z pokoja si mi vyhnal dušu, zabudol som na blaho… Toto si beriem k srdcu, pre toto budem dúfať. Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť… Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie“ (Nár 3, 17. 21 - 23. 26).“ (pápež František, Evangelii gaudium, 6)
„Cirkev sprevádza ľudstvo na všetkých jeho cestách, nech sú akokoľvek náročné alebo dlhé. Pozná dlhé čakanie a apoštolskú vytrvalosť. Evanjelizácia má veľkú trpezlivosť a je si vedomá prekážok. Verná Pánovmu daru, vie prinášať ovocie. Stará sa o zrno a nestráca pokoj pre kúkoľ. Keď rozsievač vidí vzrastať kúkoľ uprostred pšenice, nereaguje lamentovaním ani panikárením. Napokon radostné spoločenstvo, ktoré hlása evanjelium, vie aj „oslavovať“. Slávi a oslavuje každé malé víťazstvo, každý krok dopredu v evanjelizácii. Radostná evanjelizácia sa stáva krásnou v liturgii ako súčasť každodennej snahy šíriť dobro. Cirkev súčasne evanjelizuje a je evanjelizovaná krásou liturgie, ktorá je oslavou evanjelizačnej činnosti a zároveň prameňom obnovenej túžby po sebadarovaní.“ (24)
Kríza dnešnej spoločnosti spočíva aj v tom, že nevie čakať, chce mať všetko hneď. Mnohí aj v Cirkvi upadajú do apatie, pretože nedokážu čakať: chceli by vládnuť nad rytmom života. Iba ľudia, ktorí vedia čakať, môžu budovať! Páči sa nám čakať? Nie. Žijeme instantnú dobu, dobu mikrovlniek. Čakanie je nudné, dlhé, obzeráme sa okolo seba, aby sme oklamali čas, odfukujeme netrpezlivo, niekto sa snaží predbehnúť, niekto drieme, niekto sa pokúša zmeniť rad, pretože sa zdá, že ten náš rad ide najpomalšie. Nie sme veľmi vytrénovaní v čakaní.
Cirkev je Učiteľkou trpezlivého čakania. Ona má už stáročné skúsenosti. Očakávanie je umenie žiť aj neukončene, po kúsku, bez beznádeje, bez znechutenia. Je to schopnosť nielen ovládať čas, ale aj zotrvať v znášaní druhých, teda prijať ich s ich hranicami a zniesť ich. Očakávanie otvára k stretnutiu a vzťahu, volá k darovaniu, k možnosti začať vždy znovu. Je plné nádeje a milosrdenstva. Nechce hneď meniť. Sprevádza, kráča spolu. Očakávanie nie je znakom slabosti, ale sily, stability a presvedčenia. Čakať vie iba človek, ktorý vie, čo chce dosiahnuť, ktorý má jasný cieľ. Aj pandémia nemá konca a my kresťania môžeme ukázať svetu toto umenie trpezlivosti a čakania, pretože máme jasný cieľ, ktorý ide nad rámec tohto sveta a tohto života. Máme nádej, ktorá nezhasína.
Človek, ktorý sa nechá unášať, sa radšej baví. Zábava je dobrý spôsob, ako sa vyhnúť čakaniu, ale aj správnej ceste. Bdenie sa oslobodzuje od úteku v zábave, v uspokojovaní vášní a učí sa čakať, ostražito, pripravene, pozorne, čo v liturgii vyjadruje zvolaniami “Pán s Vami” - buďte pozorní na Pánov príchod, alebo vo východnej liturgii je podobné zvolanie: “vnímajme!”! Lockdown nás všetkých zastavil, zbrzdil najhorúčkovejší mesiac v roku a môže byť pre nás v tomto roku paradoxne prínosom, ktorý nás môže obohatiť aj do budúcna, aby sme lepšie prežívali tento čas.
